Lavičku v parku som zdieľal s takou asi päťdesiatročnou ženskou. Ja som jedol - chlieb, tuniaka, cesnak a vodu ako vždy - a čítal. Ale tá žena, to bol ďalší objav dňa, tá prosím pekne nerobila nič. Normálne by som očakával, že sa aspoň poškrabe na nose, napraví si vlasy, vytiahne si nejaký ženský magazín, vyčistí si okuliare, alebo skontroluje viečka v zrkadielku. Ale ona nič! Celú hodinu sa ani nepohla. Zarazilo ma to. Žila; videl som, že dýcha. Ale inak bola ako v tranze. Žeby išlo o nejakú divnú stávku? Potom ma ale napadlo, že je možné, že nie ona je čudná, ale ja! Veď po prvý raz som videl niekoho, kto proste oddychuje, bez zbytočných pohybov, uvoľnene oddaný nemysleniu... a to mi bije do očí? Ona bola možno jediná na svete, ktorá ozaj dokázala to, o čom iní len hovoria!
